Naspat do skoly

 Existujú veci, ktoré sa nám prosto stanú. Existujú veci, ktoré nás ovplyvnia počas procesu. A existujú veci, ktoré by sme nikdy neboli predpokladali, že by sa prihodili práve nám.

 

Nechcela som písať tuctový, konco-letový článok o tom, aké je deprimujúce, že posledné slnečné dni sa pomaly, ale iste končia, že my, školopovinní, opäť zasadneme do drevených lavíc, ktoré budú po mesiaci počarbané výrokmi profesorov a veľkými nápismi ‚kto sa nudí, nech urobí čiarku'.

 

Povinnosti ma opäť doháňajú. Zháňaj si potrebné zošity, nakúp damske oblecenie, nezabudni na adidas tenisky. Na ďalších pár mesiacov budem obkolesená tými istými tvárami, ktoré po maturitnej skúške že vraj dospelosti už nikdy neuvidím.

 

Leto som si vôbec neplánovala. Mala som záchytné body, ktorých som sa chcela držať, podarilo sa mi porušiť všetky. Niežeby som chodila behávať, alebo že by sa mi podarilo schudnúť, tak ako som chcela. Ešte aj to, čo som si hrubým podčiarkla a zakázala sa mi vrhlo do cesty. Volá sa Jakub a srdečne pozdravujem, lebo je to to najkrajšie neplánované dobrodružstvo, beh na dlhé trate. To, čo ma privádza do stavov dokonalého šťastia, lásky, radosti, pokoja a úplnej rovnováhy.

 

Nič neľutujem.

 

Len to

 

Že to hlúpe leto

 

Zas a znova

 

Končí